Základnou
charakteristikou tvorby Laca Čellara a Ivana Václavíka
je významové vrstvenie, vyplývajúce z prepojenia, prekrytia
a tým navrstvenia na jednej strane tradičných a na druhej
aktuálnych významových asociácií symbolov a obrazových
kompozícií, které fotografujú. Vrstvenie reálnych objektov,
vlastných sochárskych a maliarskych diel, a ich transformácia
do výsledného tvaru sa deje v čase pred a počas práce
s negatívom. Niekedy sa autori priblížia viac realistickému
zobrazeniu, inokedy sa posunú a k abstrakcii: no tak,
ako “abstraktné” obrazy nie sú nikdy samoúčelne dekoratívne,
nie sú ani “realistické” obrazy ľahko pochopiteľné. Každý
z nich balansuje na hrane reálneho a fiktívneho, vytvárajúc
bohato štruktúrovaný a vrstvený významový komplex, ktorý
je pre vnímateľa výzvou, “hodenou rukavicou” (názov jedného
z obrazov). Niekedy autori viac rešpektujú tradičný význam
témy a jeho ikonografiu (Fénix, Zlatá rybka, Quichot,
Strom života), inokedy sa odvážia ich výraznejšej transformácie
(Zrodenie Venuše, Tretie oko, Jablko sváru). Ich diela
- bez ohľadu na to, aký je ich konkrétny sujet – smerujú
k širším filozofickým zovšeobecneniam. Aj to, že tvoria
ako dvojica (a pritom vystupujú ako jeden autorský subjekt,
ktorý prepája veky a indivíduá. Pkt – ich podpisy na obrazoch
tvoria jeden celok) možno interpretovať ako vrstvenie,
v tomto prípade autorských zámerov. Zdá sa, že pre nich
nie je podstatné presne vymedziť tvorivý podiel každého
z nich, ale podstatný je obsah diela, posolstvo povedané
postmodernou terminológiou: Čellar a Václavík svojím tvorivých
prístupom prispievajú k dekonštrukcii modernej idey suverénneho
umeleckého tvorcu - autora originálneho diela, ktoré sa
vyznačuje experimentovaním na poli výrazových možností
výtvarného prejavu, riadeným ideou “nového”.Podľa mnohých
súčasných teoretikov je táto predstava minulosťou – umenie
nemožno chápať ako originálny výron subjektívnych potencií
jednotlivého tvorcu, a vývin umenia nemožno chápať ako
lineárny pohyb neustálych inovácií. Naopak, tvrdí Giovanni
Vattimo: to, čo je súčasné a nové, nemusí byť aktuálne,
a naopak, to najstaršie sa môže osvedčit ako najaktuálnejšie.
Paul Ricoeur zdôrazňuje, že v umení nejde o individuálnu
kreáciu, ale o platný význam, o symbol a sviatok, ktoré
spájajú komunitu a zabezpečujú jej trvanie v čase. Je
zrejmé, že tieto atribúty tvorba Čellára a Václavíka vrchovato
napĺňa: inšpiruje sa rôznymi mytologickými tradíciami
(slovanská: Jednorožec, egyptská: Fénix, grécka: Danaé,
Jablko sváru, Zrodenie Venuše, indická: Tretie oko), objavuje
sa tu kresťanská tematika (Strom poznania, Anonymná modlitba),
inšpirácie z rozprávok (Zlatá rybka) a dejín umenia (Pocta
Jeseninovi, Quichot), témy z iných kultúr (Šaman, Korida).
Už spomínaná silná filozofická tendencia, spojená s redukciou
obrazovej štruktúry na výrazné symboly, podané však v náznakoch,
ktoré umožňujú ich mnohovýznamovú interpretáciu - to všetko
svedčí o vyhranenej programovej orientácii tvorcov. Symbol
je špecifický tým, že jeho viditeľná podoba obsahuje inú,
neviditeľnú významovú štruktúru. Je jednotou viditeľného
a neviditeľného, odhaleného a skrytého, určitého a neurčitého,
zjavného a tajomného. Symbol je záležitosťou našej ontologickej
skúsenosti se svetom, je vpletený do nášho bytia. Preto
ho nemôžeme pochopiť iba prostredníctvom jazykovej kompetencie,
a to prepojením dvoch významových polí jazykových výrazov
(ako v prípade metafory). Bez prežitia istých existenciálnych
skúseností nám ostane symbolický význam mnohých vecí navždy
skrytý. Platí to aj na tvorbu Čellara a Václavíka, pretože
ich obrazy sa nám prihovárajú cez hlboké životné skúsenosti:
priam mystické ticho, ktoré vyžaruje do prázdneho priestoru
z prázdnej misky (Ticho); neznesiteľný pocit, že svet
v našej hlave sa nezmyselne a nekontrolovane zmnožuje
a nabobtnáva tak, že uzavretý priestor praskne (Migréna);
ľahostajnosť vecí k ľudskému osudu (Nedoručený list);
krehkosť novonarodeného mláďaťa (Fénix); odhodlanie človeka
pri stretnutí so živlom ohňa (Quichot); pocit organickej
jednoty človeka s prírodou, či už stromom (Anonymná modlitba)
alebo vodou (Vodný muž)... Práve tieto skúsenosti umožňujú
autorom kritický postoj k mnohým stránkam našej súčasnosti.
Nie je to však kritika explicitná, zjavná na prvý pohľad;
je to kritika základnej paragigmy nášho prístupu k svetu
– dualistického rozštiepenia moderného človeka. Obrazy
Čellára a Václavíka zvláštnym spôsobom spochybňujú túto
dualistickú logiku modernej doby a prihovárajú sa za logiku
pôvodnejšiu, logiku kruhového a cyklického pohybu. Podľa
nej sú život a smrť, duša a telo, viditeľné a neviditeľné
neoodeliteľné a stretajú sa v jednom
bode - podobne ako cesty v labyrintu či had Uroboros,
ktorý sa hryzie do vlastného chvosta. Princíp kruhovosti
a cykličnosti je vnútorne spätý s princípom stredu (ktorý
nám ako pevný bod našej existencie dnes tak veľmi chýba).
Je symptomatické, že väčšina obrazov Čellára a Václavíka
má kruhovú štruktúru a často svetlom zdôraznenú “stredovú
os”. Práve tento bod priťahuje našu pozornosť a vťahuje
nás do priestoru obrazu. A tak sa začína proces meditácie
nad výrazne osobitými obrazmi..
Zdeňka Kalnická - estetička
© 2004, Zdenka Kalnická,
all rights reserved |
Dvaja fotografisti - Laco Čellar /1960/
a Ivan Vaclavik/1970/ predstavujú svoje práce, ktoré sú vo viacerých
smeroch originálne . Prvou osobitosťou je, že všetky obrazy
sú spoločným dielom oboch autorov s úplne rovnocenným vkladom.
Špecifické sú aj nimi zvolené tvorivé postupy, postavené na
montáži negatívou z vlastných snímkov, kresieb a ďaľších prvkov.
Rozhodujúce je, že výsledné farebné pozitívne zväčšeniny vyhotovujú
autori sami /nezadávajú zhotovenie, ako je to dnes bežné, odborným
laboratóriám/, čo im umožňuje podať vytvorené skladby precízne
nielen po stránke kompozičnej, ale aj presne zvolenej a zvládnutej
farebnej stupnici tónov. Premyslené je aj rámovanie obrazov
a to jednak voľbou materiálu /nehladené drevo/ a variovaním
jeho farebného morenia v závislosti na tonalite obrazu. Výsledkom
je kolekcia, kde každý obraz má hodnotu aj ako samostatná práca
, ale až všetky spolu vytvárajú originálny súbor : štýlovo jednotný
a čistý. Pritom používajú autori veľmi rôznorodé stavebné prvky
a to: negatívy figurálne, prírodné a vecné motívy, rozličné
zásahy, čo im umožňuje sa vyhnúť povrchnému dekorativizmu a
dospieť k obrazom obsažným , významovo bohatým a citovo výrazným.
Vytvárajú zbierku spojených fragmentov, ktoré spolu podávajú
svedectvo jednak o poučenosti autorov históriou, ale aj o originalite
videnia súčasníka. Pre tieto hodnoty je výstava zreteľným príspevkom
do vývoja súčasnej výtvarnej fotografie.
Vladimír Vorobjov - kritik |
CELLAR & VACLAVIK - FOTOGRAFIE
|
|
|
